Albánsko a Macedónsko na vlastnú päsť - letná dovolenka 2021

Autor: Peter Pašteka | 18.7.2021 o 17:09 | Karma článku: 10,85 | Prečítané:  6089x

No-tripo-phobia. Podľa zdrojov na internete ide o “stav úzkosti, spôsobený skutočnosťou, že nemáte pred sebou žiaden zabookovaný trip”.

Trpel som tým asi rok. Potom sa pomaly spustila vakcinácia a to, že sa do leta všetci doma zaočkujeme, začalo vyzerať reálne. Uľavilo sa mi. Mohol som plánovať letnú rodinnú dovolenku.

Kritériá výberu krajiny sa za posledné roky veľmi nezmenili. Nie úplne štandardná destinácia plus možnosť kombinovať poznávačku s váľaním sa na pláži. Tohto roku k tomu pribudla aj dostupnosť autom. Nie že by som sa bál lietania, ale chcel som si byť istý, že sa dostanem domov. V tomto dáva auto väčšiu istotu aj flexibilitu. To trochu síce výber zúžilo, ale cez sito prepadli dve krajiny, kde sme navyše ešte neboli: Severné Macedónsko a Albánsko.

Naplánoval som to takto:

Deň 1-2: Skopje, Macedónsko

Deň 3-4: Ohrid

Deň 5-13: Vlora - more v Albánsku

Deň 14-15: Tirana

Deň 16-17: cesta domov, ešte neviem kade, ale tak, aby sme za dva dni došli

Vyrazili sme prvý prázdninový deň za svitania. Všetci piati. Teda štyria ľudia a klasicky aj náš bišón Jacky. Doma ho nenechávame. Vyhli sme sa ranným zápcham na obchvate Budapešti a okolo ôsmej sme dorazili na srbské hranice. Už štandardne používame aplikáciu Borderwatcher, ktorá dáva aktuálne info o čakacích dobách. Hlavný prechod Horgoš - 2 až 4 hodiny. Takže už klasicky odbočíme na Bački Vinogradi. Je to prechod kúsok západne od diaľnice. Merali sme to. Strata času za jazdu mimo diaľnice - 20 minút. Čakanie na hranici - 10 minút. Spolu 30 minút. Ako rátam, tak rátam, určite lepšie ako dve hodiny na Horgoši. Naozaj sa oplatí sledovať situáciu online. Hlavne v lete, v čase top sezóny.

Pripomeniem, že na cestovanie po celom Balkáne stačí občiansky preukaz. Ten je dokonca praktickejší ako pas, čo spomeniem neskôr. Na cestu do Srbska potrebujete PCR test starý maximálne 72 hodín. V prípade tranzitu, ak Srbsko opustíte do 12 hodín, nepotrebujete nič. Faktom ale je, že to nik nerieši. Po ceste späť sme v Srbsku prespali. Bez testu. Nezavreli nás. Macedónsko ani Albánsko nič v súvislosti s Covidom nevyžadujú. Oficiálne. 

Srbsko sme pohodlne preleteli po diaľnici. Platí sa mýto, cena za celý prejazd okolo 17€ - v hotovosti (dináre, eurá), alebo kartou. Okolo druhej poobede sme boli na macedónskej hranici. V našom rozhlase sa v ten deň objavila správa o niekoľkohodinových zápchach, ktoré spôsobili Srbi hromadne cestujúci do Grécka na začiatku prázdnin.  Konfrontoval som to so srbskou tlačou. Tá správa sa ukázala byť pravdivá. Len asi týždeň stará. Prechod zabral 30 minút. Z hranice je to do Skopje - hlavného mesta Severného Macedónska už iba slabá hodinka. Zato mýto stihnú vybrať hneď trikrát, asi po 1€, alebo o niečo nižší ekvivalent v macedónskych denároch (platba kartou).

Na ten deň predpovedali v Skopje horúco - 36ºC. Predpoveď nevyšla. Keď sme okolo 16,00 dorazili, bolo 42ºC. Ubytovali sme sa v apartmáne v centre mesta, dve spálne, veľký balkón s výhľadom na Millenium Cross - 120€ za dve noci. Počkali sme, kým sa aspoň trochu ochladí a vyrazili spoznávať mesto.

Severné Macedónsko sa volá Severné len dva roky. Dovtedy bolo Macedónskom, ale oficiálne, kvôli sporom s Gréckom o rovnomennú provinciu, sa nazývalo FYROM, čiže Bývalá Juhoslovanská Republika Macedónsko. Má asi 2 milióny obyvateľov, z čoho sú asi pätina etnickí Albánci. Macedónčina je veľmi podobná bulharčine, používa cyriliku. Podstatné je, že sa rukami-nohami dá s nimi dohovoriť po slovensky. V prípade núdze, celkom dosť Macedóncov ovláda angličtinu. 

Skopje má asi pol milióna obyvateľov. V roku 1963 ho do veľkej miery zničilo zemetrasenie. Starých budov tam veľa nenájdete. Ak vyzerajú historicky, sú to pravdepodobne repliky. Zato je centrum plné sôch. Desiatky, možno stovky. Zlé jazyky hovoria, že keď ich pomerne nedávno stavali ako súčasť projektu Skopje 2014, stáli stámilióny (300 až 500) a niekto sa pri tom pekne nabalil. Nejak ma to neprekvapuje. Faktom je, že hoci centrum Skopje môže pôsobiť gýčovito, je celkom príjemné, fotogenické a dá sa tam dobre najesť.

Kúsok od centra, hneď za mostom cez rieku Vardar, je albánska štvrť. Obchodíky, minarety. Tá pôsobí autenticky a pripomína malý Istanbul. 

Na druhý deň ráno sme sa vybrali pozrieť kaňon Matka. Autom sa tam dostanete z centra Skopje asi za 20 minút. Kaňon vyhĺbila rieka Treska a ľudia tam postavili priehradu. Teraz je z toho turistická atrakcia. Prídete, zaparkujete a buď idete pešo 5 km pozdĺž priehrady, alebo si kúpite výhliadkovu plavbu člnom. My sme tam dorazili celkom skoro, okolo 9,30. Bolo tam prázdno. Kúpili sme si hodinovu plavbu, cca 6,5€ na osobu: Na člne sme boli šiesti. Vrátane kapitána. Lepšie, ako keby sme sa tam tlačili päťdesiati. Súčasťou plavby je aj návšteva jaskyne Vrelo. Kapitán vystúpi z lode, vyšliape k jaskyni, naštartuje generátor, zapne osvetlenie a pošle vás dnu. Inak ako loďou sa k jaskyni nedostanete.

Samotná jaskyňa nie je veľká, tak na 15 minút. Ale pekná. Celý kaňon pôsobí dosť komorne. Parkovisko pre maximálne pár desiatok áut, údolie celkom úzke. Neviem si predstaviť, ako to vyzerá, ak tam nabehnú davy. Ísť tam ráno bol rozhodne dobrý nápad.

Deň tri. Vyrážame do Ohridu. Ohrid je mestečko na brehu, čuduj sa svete, Ohridského jazera. Zo Skopje je to 170 km, cesta trvá asi tri hodiny. Prvá časť je kvázidiaľnica, spoplatnená štvorprúdovka s maximálkou 100 km/h. Potom serpentíny, kvalita cesty celkom OK. Ohridské jazero je pomerne veľké, 30 km na dĺžku a 15 km na šírku. Na jeho brehoch je veľa pravoslávnych chrámov a kláštorov. V samotnom mestečku Ohrid je ich 365. Hovorí sa mu preto aj Vatikán Balkánu. Južná časť jazera patrí už Albánsku. My sme sa do Ohridu vybrali obkľukou - okolo jazera. Znamenalo to, že navštívime “na skúšku” aj  Albánsko -  mesto Pogradec. 

Samotný dvojitý prechod hranice bol jednoduchý, záležitosť do 10 minút. Všade v cestopisoch som čítal o príjemných albánskych colníkoch. My sme takých nezažili. Nie že by boli nepríjemní, nepovedali vôbec nič. Len vzali naše občianske, oskenovali nám ich a bez slova vrátili späť. Mohlo to byť aj o albánskej jazykovej bariére, o tej bude reč neskôr. Zato macedónsky colník bol veľmi žoviálny. Oslovoval nás “bratia Slováci”, potľapkal ma po ramene a veľmi sa vytešoval z toho, že si rozumieme. 

Pogradec vyzeral ako prímorské letovisko. S pobrežnou promenádou, kopou reštaurácií, plážou s lehátkami. V Pogradci som vybral z bankomatu albánske leky a kúpil sim karty. Kvôli internetu to robím vždy, ked ideme mimo EÚ. K tomu jedna zaujímavosť. Od 1. júla 2021 v rámci  západobalkánskej roamingovej zóny, členmi ktorej sú okrem iného Srbsko (vrátane Kosova), Macedónsko aj Albánsko, platí roam-as-home. Teda niečo ako roaming v rámci EÚ. S albánskou SIM kartou som z internetového balíčka mohol surfovať aj v Srbsku a Macedónsku. Je to super, nemusím kupovať SIM kartu pre každú krajinu zvlášť. Neplatí to ale úplne univerzálne, napríklad na macedónskych predplatených  kartách to nefunguje.   

V Pogradci sme dali obed a vrátili sa do macedónskeho Ohridu. V Ohride sme potom strávili dve noci. Boli sme sa pozrieť v Zátoke kostí, čo je vlastne skanzen  na vode. Otvára o 9,00, my sme tam dosli o 9,30. Parkovisko úplne prázdne, areál zatvorený. Po chvíli došiel ochrankár, milý, že nám otvorí a máme si všetko pozrieť a lístky si kúpime, až keď príde pokladník.

Ďalej sme išli pozrieť kláštor Svätého Nauma. Pár metrov od albánskej hranice. Veľký areál pravoslávnych chrámov. Pekné, ale skôr ako miesto na rozjímanie je z toho turistická atrakcia. S veľkým parkoviskom, obchodmi a plážou s lehátkami.

Po ceste späť sme míňali Záliv kostí. Parkovisko úplne plné, autá stáli aj na úzkej ceste. Aj tam asi treba chodiť ráno. Dali sme aj výhliadkovu plavbu po jazere - plavba len pre nás na menšej lodi - 20€ na hodinu.  

Ohrid hodnotím ako  veľmi pekné miesto, turistická infraštruktúra, pláže, ale hlavne staré mesto, hrad, kostoly. Celkom si viem predstaviť stráviť tu týždennú dovolenku. V Macedónsku je treba natankovať doplna, nafta aj benzín tam stoja asi euro. 

 

Deň 5 - vyrážame do Albánska, tentokrát už naozaj. Cieľ - letovisko Vlora. 

Prechádzame hranicu a chytáme dva kamióny. Celkom švihali, trvalo to 50 km ich predbehnúť. Samé zákruty a plné čiary. Maximálky v Albánsku sú nízke. 110 na diaľnici, 80 mimo obce, 40 v obci. Naviac, pred každou križovatkou je rýchlosť znížená na 30. Rýchlosti tu síce úplne nedodržiavajú, bláznov som ale nestretol. Pokiaľ nejazdíš ako idiot, policajti ti dajú pokoj. Cesty majú v Albánsku fakt dobré. Široké, bez dier. Sieť benziniek je síce hustá, sú to však malé domčeky s pár stojanmi, žiadne veľké stanice so supermarketom. Žiadne známe značky. Nečakajte, že si odskočíte a dáte kávu.

Po ceste do Vlore dáme zachádzku do Beratu. Veľmi scénické mestečko, hovorí sa mu aj mesto tisíc okien. Na kopci zrúcanina pevnosti. Vonku “príjemných” 38ºC, nie úplne ideálne počasie na prehliadku mesta a pevnosti. Dali sme obed v reštike s pekným výhľadom a ťahali ďalej. Okolo tretej poobede sme boli vo Vlore.

Vlora je tretie najväčšie mesto Albánska s asi 80 tis. obyvateľmi. Albánsko ma dve moria - Jadranské a Iónske. Jadranské ma piesočnaté pláže a mierny vstup do mora, Iónske ma kamienkové pláže a aj čistejšiu vodu. Hranicou medzi týmito moriami je Vlora. Naviac je v zálive, more je tu teda teplejšie s menšími vlnami.

Vlora má krásnu 5 km dlhú promenádu - pláž, palmová alej, reštaurácia vedľa reštaurácie. A práve na tejto promenáde som bookol apartmán. Dve spálne, obývačka s kuchyňou, veľký balkón rovno nad plážou. Čistý, moderný. 95€ na noc. Za apartmán sa nedalo platiť kartou. Celkovo, Albánsko je skôr krajinou cashu. Karty berú väčšie supermarkety a len niektoré reštaurácie. Platiť sa takmer všade dá aj eurami (vydajú vám albánske leky) ale kto by bral so sebou hotovosť na dva týždne. Bankomaty si v drvivej väčšine účtujú poplatok 2 až 5%. Navyše k poplatku, ktorý vám môže vyrúbiť vaša banka. Na internete sa však dá nájsť zoznam bánk, bankomaty ktorých si poplatok za výber neúčtujú. V Albánsku je to iba Credins bank. Bankomaty má v každom meste, výber je zadarmo, nesnaží sa vám ani vnútiť konverziu nevýhodným kurzom. Inak za apartmán sme nakoniec platili prevodom na Revolut.

More a pláž: Piesková pláž, denne upratovaná od naplavenej morskej trávy a väčších odpadkov. Menšie odpadky, napríklad ohorky, tie sa neriešia. Začiatkom júla more teplé ako polievka. Vstup do mora pozvolný, 50 m od brehu voda po pás. Cena za slnečník a dve lehátka - 3,50€. Sprchy sú. Voda bola väčšinou krásne čistá (okrem morskej trávy, ktorá tam plávala) Žiadne medúzy, ani ježkovia. Jeden deň priplavilo nejakú zelenú gebuzinu, voda vyzerala ako v močiari. Tak sme šli na vedľajšiu pláž, asi 300 m vľavo. Na druhý deň to už bolo OK.

Zábava: Vlora je, podľa mňa, super pre rodiny s menšími deťmi. Ideálne more, reštaurácie, cukrárne, zmrzlina. Kolotoče tak pre deti do 10 rokov. Žiadne roller coastre, pomerne málo obchodov, ktoré sa dajú večer obzerať. Žiadna plážová zábava typu padák, alebo banán. Najväčšia zábava bolo promenádovať sa večer hore-dole. Z Vlory sa organizujú celodenné výlety loďou na okolité ostrovy, 18€ na osobu. To sme nedali, nechcelo sa nám stráviť deň na preplnenej lodi. Celkom pekné je staré mesto, tak 2km od pláže, kopa kaviarničiek, reštaurácií. Boli sme pozrieť kláštor v Zvërneci. Je to ostrov, na ktorý sa dá dostať z brehu po drevenej lávke, asi 10 km od Vlory. Dali sme to na elektrických kolobežkách (10€ na 2h). Pekné

Ľudia: Albánsko je prevažne moslimská krajina, tak na 60%. Oblečení chodia normálne (žena v šatke je najskôr turistka). Viac tradične oblečených (šatky) sme videli v albánskej štvrti v Skopje. V reštikách všade alkohol a bravčovina. Väčšina turistov vo Vlore boli Albánci (90%), niečo málo zo Saudskej Arábie, pár Ukrajincov, Poliakov. Zdroj: Saša z Moskvy, ktorý má vo Vlore požičovňu elektrických kolobežiek. 

Bezpečnosť: Jednoducho v pohode. Veci sme nechávali na pláži, auto na verejnom parkovisku, alebo na ulici. Nemal som žiaden pocit ohrozenia.

Reštaurácie: Vo Vlore ich je fakt veľa. Jedna vedľa druhej. Pekné, moderné. V podstate sme našli dva druhy: talianske a lokálne (grill). Žiadnu indiu, čínu, či slovenskú kolibu sme nenašli. Ceny sú v porovnaní so Slovenskom tak polovičné. Káva 50c, ranné kapučíno a croissant 1,6€. Misa morských plodov pre dvoch (kalamáre, krevety, chobotnica, pečené ryby) - 12€. To hovorím o reštauráciách na promenáde, nie niekde vzadu. Čašníci milí, ale: nejakí popletení a neorganizovaní. Poprvé. V Albánsku nevedia po anglicky. Takmer nik. Ani v turistických centrách. Albánčina sa nepodobá žiadnemu inému jazyku, nefunguje teda ani ruky-nohy-slovenčina. Funguje google translator. Ešte že sme mali ten internet. Po druhé. Bežne sa stávalo, že nám účtovali nesprávne. Pričom v náš neprospech rovnako často, ako v náš prospech. Skôr to teda pripisujem ich lajdáctvu, ako snahe nás ošmeknúť. A to ani nehovorím, že dopliesť objednávku, to sa im stávalo bežne. Celkovo, musia ešte trochu potrénovať a bude to fajn.

Prostredie:  Vloru by som rozdelil na “vpredu” a “vzadu”. Vpredu, to bola promenáda, s plážou, reštauráciami, udržiavaným a vkuse zavlažovaným trávnikom, palmová alej. Krása. Vzadu, to bolo parkovisko, alebo skôr stavenisko, čiastočne vyasfaltované, čiastočne prašné. Prach, odpadky. Chýbajúci poklop na kanalizácii nahradený prehnitou doskou. Nehodno sa tade vracať večer pripitý.

Záver Vlory:

Veľmi dobrý pomer cena/výkon, ideálne pre rodiny s deťmi.  Nie úplne ideálne pre akčnejšie typy. Ak sa vám nechce terigať autom, môžete letieť do Tirany a odtiaľ ste požičaným autom, alebo autobusom vo Vlore za dve hodiny.

Po deviatich dňoch vyvaľovania sa a prejedania sa vo Vlore, načim nám ísť pomaly domov.

 

Deň 14 - cesta do Tirany.

Dve hodiny po bezplatnej diaľnici s maximálkou 110 km/h. V Albánsku sa za diaľnice neplatí.

Zaparkoval som v centre pred apartmánom booknutým na airbnb. Jedna strana ulice mala parkovanie spoplatnené cez SMS (80c za hodinu), druhá strana ulice bola zadarmo. Skúste tipnúť, kde bolo voľné miesto. Domáci tvrdil, že môžem parkovať kdekoľvek, keďže policajti systémovo nedokážu riešiť autá so zahraničným EČV a dajú im pokoj. Odťahovku v Tirane nemajú. Naviac, že pokuta za zlé parkovanie je 8€. Neviem to potvrdiť, ani vyvrátiť. Uvoľnilo sa totiž miesto na bezplatnej strane ulice.

Centrom Tirany je Skanderbegovo námestie. Skanderbeg je albánsky národný hrdina z 15. storočia. Najprv ho poturčili, urobil kariéru v osmanských štruktúrach. Potom sa nejak naštval, konvertoval späť na kresťanstvo a po zvyšok života celkom úspešne bojoval s Turkami. A teraz má hlavné námestie v Tirane s veľkou sochou. Na námestí bola rozložená veľká futbalová fan zóna (aj keď už bolo po majstrovstvách), budova opery, pravoslávna katedrála Vzkriesenia

Krista a mešita Ethem Beja. Čo nám udrelo do očí, bola úprava zelene v absolútnom centre. Teda vlastne neúprava. Celé okolie opery obrastené vysokou burinou. A to, prosím pekne, parky neďaleko boli upravené celkom v pohode. Potom sme to zistili. Išlo o ekologický projekt, “pestovanie pôvodnej flóry”. No neviem, ekologické projekty sú fajn, ale tento mi do centra rozhodne nepasoval. 

V Tirane sú dva veľké protiatómové bunkre. Väčší je asi 5 km od centra, menší, s “iba” 24 miestnosťami, vrátane kinosály, je priamo v centre. Tam sme sa boli pozrieť. Dokončený bol až v roku 1986, nebol teda veľmi reálne využívaný. Dnes je tam expozícia komunistického režimu. Celkom zaujímavé, tak na dve hodiny (ak chcete čítať texty). Naviac je tam príjemne chladno. 

Ďalšou zaujímavou stavbou v centre je bývalé múzeum odkazu komunistického diktátora Envera Hodžu. Monumentálna pyramída, ktorú po páde režimu nechali schátrať a zámerne neopravovali. Teraz sa však zámer zmenil, stavba je ohradená a prestavujú ju na nejaké IT centrum.

V Tirane sme strávili jeden a pol dňa a dve noci. Bolo opäť dosť horúco. Jednoducho, leto nie je ideálny čas na prehliadku miest. Ja som to hovoril, mali sme ísť do hôr. Grrr.

Tirana nie je úplne škaredá, rozhodne by som si ju však nedal do svojho top 10 zoznamu.

 

Moja predstava o Albánsku možno vychádzala zo zaužívaného klišé - bunkre, staré mercedesy, mizerní šoféri aj cesty, neporiadok. Vyšlo mi to tak na 25%.

Bunkre. Albánsko bola komunistická krajina, s režimom o dosť tvrdším od nášho. Jednak razili politiku izolacionalizmu, keď neboli kamaráti ani so ZSSR, ani s Čínou, ani susednou Juhosláviou. A  ich vodca trpel paranojou, že ich niekto chce prepadnúť. Nechal vystavať po celej krajine vyše 170,000 bunkrov rôznych veľkostí. Pre 2,5 milióna obyvateľov. A tie bunkre, vyrobené z masívneho betónu, je celkom ťažké odstrániť. Takže by mali byť úplne všade. No neboli. Za celý môj pobyt a niekoľko sto prejazdených kilometrov, som ich videl možno desať. Neviem, kam sa podeli, možno sa ich už podarilo zbúrať, alebo využiť ako základ pre novú výstavbu. 

Mercedesy. Počas komunizmu ľudia autá vlastniť nemohli. A ich veľký vodca, Enver Hodža, mal mercedes. Takže keď padol režim, Albánsko sa stalo krajinou s asi najväčším počtom mercedesov na štvorcový kilometer. Síce zväčša starých a kradnutých, ale mercedesov. Dnes už je ale situácia iná. Albánsky vozový park je veľmi porovnateľný s našim. A možno ešte o niečo lepší. Nie že by sa Albánci mali lepšie ako my (ich priemerný plat je asi 450€), auto je však dosť statusová záležitosť. Je treba ukázať, že na to máš. A o autá sa aj patrične starajú. Kým kúsok za morom v Taliansku (hlavne na juhu) asi nenájdete auto, ktoré nemá aspoň malú odreninu, v Albánsku nie. Dávajú na ne pozor. Autoumyvárky sú na každom kroku (predstavte si stojan s hadicou na vodu, nie automatickú linku, ako ju poznáme u nás). Možno aj kvôli láske k svojim autám jazdia oveľa opatrnejšie, ako by som bol čakal. Dokonca dávajú prednosť chodcom. Na prechode vždy, mimo prechodu väčšinou. Ako slušne jazdia, o to mizernejšie parkujú. Je im jedno kde. Na štvorprúdovke a spôsobia tým zápchu, pred vchodom do budovy, ktorý zablokujú, na prechode pre chodcov.

Neporiadok. Tak v tom som sa trafil. Smeti všade, teda okrem hlavných ulíc, ktoré zrejme niekto upratuje. Aj v hlavnom meste Tirana som videl, ako chalan nastúpil do auta a upratal si v ňom tak, že všetky odpadky vysypal na cestu. Iný chlapík ráno pozbieral odpadky pred svojim obchodom a keď ich už mal v ruke, tak ich nehodil do koša, ale na cestu. Keď sme spratávali exkrementy nášho psa do plastového vrecka, ľudia na nás neveriacky pozerali. Nik iný také niečo nerobil.    

 

Deň 16. Čas sa pobrať domov. Ak nahodím do google máp trasu Tirana - Bratislava, pošle ma cez Skopje. Teda vlastne tou istou trasou, ako sme sem prišli. So zachádzkou cez Ohrid a nie úplne pohodlnými cestami v jeho okolí. Ak sa však pozrieš na mapu sedliackym okom, najlepšia cesta je jednoznačne cez Kosovo, ďalej do Srbska a okolo Budapešti domov. Bez zachádzok a okrem asi 200 km úseku celá po diaľnici. 

Rozhodnuté. Ideme cez Kosovo.

Kosovo vyhlásilo nezávislosť od Srbska v roku 2008. Srbsko a ani Slovensko túto samostatnosť neuznávajú. Oficiálne je teda Kosovo stále súčasťou Srbska. Pre nás to znamená niekoľko problémov. Neplatí tam zelená karta a pre jazdu po Kosove je potrebné kúpiť poistku na auto. Googlim - minimálne na dva týždne za 15€. OK to dám, veď ušetríme za diaľnice, ktoré sú v Kosove zadarmo a tiež na nafte. Druhý problém môžu predstavovať Srbi. Keďže Kosovo považujú za súčasť svojho územia, vstup na územie Kosova z Albánska, Macedónska, alebo Čiernej hory, teda cez prechod, ktorý je pod kontrolou Kosovčanov a nie Srbov, je Srbmi oficiálne považovaný za nelegálny vstup na srbské územie. Pokiaľ odídeš z Kosova zas do Albánska, alebo Macedónska, je ti to jedno. Zo Srbmi sa nestretneš. Pokiaľ ale chceš pokračovať z Kosova ďalej do Srbska (čo je náš prípad), Srbi ťa nevpustia. Problémom je kosovská pečiatka v pase. Na to ale existuje jednoduchý lifehack. Veď cestovať sa dá aj na občiansky. A do neho sa pečiatky nedávajú. Skúsime.

 

Cesta z Tirany na kosovskú hranicu trvá niečo cez dve hodiny. Najprv bežná cesta, potom odrazu, asi v polovici trasy, diaľnica. Platí sa len za prejazd asi 5 km dlhým tunelom (5€).

Maximálka na diaľnici je 90km/h. Je to ale fakt veľmi pekná cesta cez hory, zákruty, výhľady.

 

Na hranici nie je žiadna albánska kontrola, len kosovská. Milý policajt mi slušnou angličtinou vysvetľuje, že na auto potrebujem kosovské poistenie, ktoré získam hneď za hranicou vpravo. Tam stojí búdka, otvorené dve okienka, zákazníci žiadni. Idem tam s techničákom, že na toto auto potrebujem poistku. Chalan že jasné, malý moment. Zas slušná angličtina. Oskenuje techničák a komp mu za pár sekúnd vytlačí na papieri s hologramom poistný certifikát. Na internete písali, že ma to bude stáť 15€. Radšej sa spýtam. Tak nie. Ceny sa zmenili. Teraz je poistka na mesiac zadarmo. Neviem prečo (mohol som sa opýtať), ale neplatil som nič. Super. Ďalej ideme po diaľnici, už 130 km/h, smerom na Prištinu. Zastavím na Shellke, dobehne chalan, že koľko mi natankuje. Zas skvelou angličtinou. Po skúsenostiach z Albánska nechápem. Cez Kosovo sme len prechádzali, zastavili sme sa len na kávu a raňajky, ale pocit jednoznačne dobrý. Výrazne menej odpadkov (možno ako u nás), kopa zahraničných reťazcov, ľudia vedia po anglicky. Evidentné sú značné investície, či už do bývania, infraštruktúry, alebo výroby. No ale ešte nás čaká administratívny prechod do Srbska. Z Prištiny, kde končí diaľnica, je to asi 40 km. 

Kosovský policajt nič, chcel vidieť doklady. Srb podobne, len už sa s ním dalo ruky-nohy-slovenčina. Podal som mu občianske, bez kosovskej pečiatky, samozrejme.

- Dobar dan, tak kde ste boli? Albanija? More?

- Áno (práve som sa mu priznal k nelegálnemu vstupu na srbské územie z Albánska)

- Tak srečan put

Veci sú často jednoduchšie, ako sa môže zdať.

Prejdeme 80 km kým sa pri Niši napojíme opäť na diaľnicu. Ďalej, nám už dobre známa srbská diaľnica. Okolo 16,00 sa blížime k Novému Sadu. Domov nám zostáva ešte necelých 5 hodín. Môžeme tam byť o deviatej. Chce sa nám? Nechce sa nám? Nechce. V Srbsku sa vždy radi zastavíme. Nájdem milý hotel v strede Nového Sadu, dáme dobrú večeru a ďalej pokračujeme až ráno. Blížime sa k hranici, zas môj obľúbený Borderwatcher. Horgoš - 2 až 4 hodiny, Bački Vinogradi 0 až 15 min. Voľba je jasná. Prefrčíme cez Maďarsko. Na našej hranici stojí policajt, nepustím ho k slovu: “registrovaní na ehranci sme, očkovacie certifikáty máme”. On len “aha, ďakujem, dovidenia”. Na obed sme doma. Počítač ukazoval prejdených 2.921 km. 

Ešte pár komentárov k protiepidemickým opatreniam. Všetky nami navštívené krajiny majú nízke počty nakazených. Určite menej, ako mnohé EÚ krajiny. Srbsko aj Kosovo podľa stránky nášho MZV vyžadujú na vstup PCR testy. Nevyžadovali. V Srbsku aj Macedónsku nosia v obchodoch rúška. Na macedónskej benzínke ma na to chalan aj upozornil, keď som si na platenie rúško nevzal. V Albánsku na to, napriek všadeprítomným upozorneniam, kašlú. Rúška nepoužívajú. Na hraniciach sme sa zdržali max pol hodinu. Raz chceli otvoriť kufor - to keď sme vstupovali do EÚ. Od nášho Jackyho papiere nechcel nik, nikoho nezaujímal. 

 A záver?
Celkovo Albánsko hodnotím pozitívne. Krásne more, príroda, milí ľudia veeľmi rozumné ceny. Macedónsko tiež fajn. V oboch krajinách sa treba pomotať aj po kopcoch, len asi nie v tom najhorúcejšom lete. Určite sa tam niekedy vrátime. Minimálne do Ohridu. A čo ďalší rok? Uvidíme. Ak okolnosti dovolia, tak ...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prokurátor Remeta: Tlačovky Roberta Fica ma neovplyvňujú

Spory medzi silovými zložkami trvajú už týždne.

Komentár Zuzany Kepplovej

U Pelleho nehľadajú riešenia, ale výhovorky (komentár)

Žiadne "naučiť sa žiť s covidom" neexistuje a oni to dobre vedia.


Už ste čítali?